Veda vie o ľudskom tele neuveriteľne veľa. Vieme, ako fungujú svaly, ako telo reguluje teplotu, kde sú hranice výdrže a čo sa stane, keď ich prekročíme.
A potom prídu ľudia, ktorí tieto hranice jednoducho ignorujú. Nie metaforicky – doslova. Ich telo robí veci, ktoré podľa všetkých fyziologických modelov robiť nemá. A veda sa na nich díva s kombináciou úžasu a zmätku, ktorá je v odborných kruhoch pomerne neobvyklá.
Toto sú tie najúžasnejšie prípady.
Wim Hof: muž, ktorý prepisuje fyzikálne zákony
Wim Hof je Holanďan, ktorý si v roku 1995 začal každé ráno ponárať do ľadovej vody. Nie z masochizmu – ale preto, že po nej cítil, ako sa jeho myseľ upokojuje. Odvtedy to trochu preháňa.
Jeho zoznam výkonov hovorí sám za seba: maratón za polárnym kruhom v šortkách a bosý pri teplote -20 °C, výstup na Kilimandžáro v šortkách, pokus o Everest – tiež v šortkách. Rekord v sedení v nádobách plných ľadu: takmer dve hodiny. A napokon injekcia endotoxínov, ktoré u bežného človeka spôsobia horúčku – Hofovo telo ich neutralizovalo bez symptómov.
Vedci mu spočiatku neverili. Potom ho pozvali do laboratória. Výsledky ich zaskočili: Hof dokáže vedome ovplyvňovať svoju autonómnu nervovú sústavu – tú časť, ktorú medicína dlhodobo považovala za neovládateľnú vôľou. Reguluje teplotu jadra tela, imunitnú odpoveď a zápalové procesy spôsobmi, ktoré fyziológia dovtedy považovala za nemožné.
Hovorí, že jeho metódu – kombináciu dychových cvičení, meditácie a vystavenia chladu – sa môže naučiť každý. Tisíce ľudí po celom svete to skúšajú. Nie všetci sú ochotní ísť na Kilimandžáro v šortkách, ale základné princípy dýchania sa preukázateľne dajú naučiť.
Tibetskí mnísi a vnútorný oheň: veda v kláštore
V roku 1981 sa harvardský kardiológ Herbert Benson vybral do Himalájí s vedeckými prístrojmi a zdravou dávkou skepticizmu. Počul príbehy o tibetských mníchoch, ktorí vedia meditatívnou technikou nazývanou tummo zahriať telo natoľko, že v mraze sušia mokré plachty položené na nahých pleciach.
Čakal, že to vyvráti. Namiesto toho to potvrdil – a výsledky ho prekvapili rovnako ako ostatných.
Benson dokumentoval mníchov, ktorí počas meditácie zvýšili teplotu periférnych častí tela – prstov na rukách a nohách – o viac ako 8 stupňov Celzia. Ich vlhké plachty sa skutočne parili. Jeden z mníchov zvýšil jadrovú teplotu tela z normálnych 37 °C na vyše 38,3 °C čisto meditáciou – bez pohybu, bez vonkajšieho tepla.
Mechanizmus nie je dodnes úplne vysvetlený. Tummo kombinuje špecifické dychové techniky s vizualizáciou – a zdá sa, že táto kombinácia spúšťa termogenetické procesy, ktoré bežná fyziológia nepredpokladá.
Wim Hof sa inšpiroval práve tummom. Hovorí, že jeho metóda je modernou verziou tejto tisícročnej praxe.
Dean Karnazes: muž bez kyseliny mliečnej
Každý bežec pozná ten pocit. Okolo 30. kilometra maratónu nohy prestanú spolupracovať, svaly začnú horieť a mozog posiela jasný signál: zastav. Tento jav spôsobuje kyselina mliečna, ktorá sa hromadí vo svaloch pri intenzívnom výkone.
Dean Karnazes tento jav takmer nepozná.
V roku 2005 Karnazes vybehol a podľa dostupných záznamov bežal nepretržite takmer 560 kilometrov – bez zastavenia, 80 hodín a 44 minút. Počas tejto doby nespal. Vymenil sedem párov bežeckých topánok. A jeho telo nevykazovalo príznaky, ktoré by pri takomto výkone mali byť prítomné.
Keď ho lekári podrobili záťažovému testu, ktorý zvyčajne trvá 15 minút, po hodine ho museli zastaviť – nie preto, že by Karnazes vykazoval problémy, ale preto, že jeho srdcová frekvencia jednoducho odmietala stúpať a svaly nevykazovali únavu. Prístroje namerali, čo namerať nemali.
Genetická analýza odhalila, že jeho telo má neobvyklú schopnosť rýchlo odbúravať kyselinu mliečnu – mechanizmom, ktorý nie je úplne pochopený a ktorý iní ľudia nemajú. Karnazes nie je len extrémne trénovaný. Je fyziologicky iný.
Eliud Kipchoge: maratón pod dve hodiny
Desaťročia vedci vypočítavali, že maratón pod dve hodiny je pre ľudské telo fyzikálne nemožný. Príliš veľké nároky na spotrebu kyslíka, príliš rýchly odvod tepla, príliš veľká záťaž na svalový systém. Hranica dvoch hodín bola v atletike tým, čím bol zvukový múr v letectve – psychologickou aj fyzikálnou bariérou zároveň.
12. októbra 2019 Eliud Kipchoge z Kene prebehol maratónsku trať vo Viedni za 1:59:40. Išlo o špeciálne organizovaný projekt Ineos 1:59 Challenge s pomocnými jazdcami a ideálnymi podmienkami – IAAF ho preto neuznal ako oficiálny svetový rekord. No ani to nič nemení na tom, čo sa v ten deň stalo: ľudské telo prebehlo 42 kilometrov tempom 13 míľ za hodinu, nepretržite, dve hodiny.
Kipchoge nie je ojedinelý jav – je vrcholom trendu. Maratónske rekordy sa lámu čím ďalej tým rýchlejšie a vedci sa zhodujú, že za tým stojí kombinácia dvoch vecí: lepšie tréningové metódy a revolúcia v obuvi. Moderné závodné tenisky s karbónovými platničkami – ako Nike Vaporfly alebo Adidas Adizero – preukázateľne zlepšujú bežeckú ekonomiku o 4 až 6 %. Nie je to maličkosť: pri maratóne to predstavuje niekoľko minút.
Napriek tomu – karbónová platnička nevybehne maratón sama. Kipchoge má výnimočný VO2 max aj mimoriadnu bežeckú ekonomiku. A má niečo, čo vedci označujú ako psychologickú odolnosť voči únave, ktorú sa zatiaľ nepodarilo úplne popísať biologicky.
Po preteku povedal len: „Nikto nie je limitovaný." Vedci stále píšu štúdie o tom, čo presne sa v jeho tele dialo tých 119 minút a 40 sekúnd.
Sila v krajnej núdzi: keď telo prekoná samé seba
Toto nie je rekord jednej osoby – je to fenomén, ktorý sa objavuje na celom svete a ktorý veda stále nevie úplne vysvetliť.
Jeden z najznámejších zdokumentovaných prípadov: v roku 2006 v Arizone zdvihol Tom Boyle auto – Chevrolet Camaro – ktoré zachytilo cyklistu. Vozidlo vážilo vyše 1 300 kilogramov. Boyle ho držal dosť dlho na to, aby záchranári dostali muža spod kolies.
Teória adrenalínu – že stresový hormón dočasne zvyšuje svalovú silu – je správna, ale nevysvetľuje plný rozsah zaznamenaných výkonov. Niektoré prípady naznačujú, že telo má rezervné kapacity, ku ktorým za normálnych okolností nemá prístup – a odomkne ich len v extrémnych situáciách.
Problém s vedeckým výskumom tohto fenoménu je zrejmý: nedá sa replikovať v laboratóriu. Nikto dobrovoľne nepodstúpi situáciu ohrozenia života pre vedecký experiment.
Alex Honnold: muž, ktorý nepozná strach
3. júna 2017 vyliezol Alex Honnold na El Capitan – 900-metrovú kolmú skalnú stenu v Yosemitskom národnom parku – bez lana, bez istenia, bez akejkoľvek záchrannej pomôcky. Sám. Za 3 hodiny a 56 minút.
Ak by kdekoľvek na tejto ceste urobil chybu – zlý chyt, šmyknutá noha, sekunda nepozornosti – zomrel by. A predsa jeho srdcová frekvencia, sledovaná výskumníkmi pred výstupom a po ňom, vykazovala minimálne zmeny. Takmer žiadnu stresovú reakciu.
Neuroveda má pre Honnolda fascinujúce vysvetlenie: MRI skeny jeho mozgu ukázali, že jeho amygdala – časť mozgu zodpovedná za strach a úzkosť – sa aktivuje výrazne menej ako u iných ľudí pri rovnakých podnetoch. Nie preto, že by bol ľahostajný. Ale preto, že roky tréningu doslova preprogramovali jeho neurologickú odpoveď na nebezpečenstvo.
Vedci nevedia, či to bolo vrodené alebo naučené – a práve táto otázka ich fascinuje.
🌸 Tip od Veri: Za každým z týchto výkonov sú roky malých, nenápadných krokov. Kipchoge nezačal s tréningom preto, že vedel, že pokorí dvojhodinový maratón. Honnold neliezol El Capitan hneď na prvý pokus. A to platí pre každú zmenu – aj tú tvoju. Nemusíš prekonávať svetové rekordy. Stačí, ak dnes urobíš jeden krok, ktorý si včera neurobila. 💜
Ross Edgley: polrok vo vode okolo Británie
V júni 2018 skočil britský atléta Ross Edgley do mora pri Margate v Anglicku a začal plávať. Plaval okolo celého pobrežia Veľkej Británie – 2 884 kilometrov – a skončil v novembri toho istého roku. Trvalo mu to 157 dní.
Za tých 157 dní nikdy nestúpil na pevnú zem. Spal na sprievodnej lodi, jedol na sprievodnej lodi a každý deň sa vrátil do mora. Plaval v priemere 12 hodín denne.
Čo sa stalo s jeho telom, prekvapilo lekárov: jazyk mu začal doslova odpadávať – soľná voda ho po mesiacoch neustálej expozície rozleptávala. Musel ho lepiť. Ramená mu vydávali zvuky, ktoré lekári opísali ako „krehkú trávu." Napriek tomu pokračoval.
Medicína nemá dobrý model na to, čo jeho telo vydržalo. Existujú limity výdrže ľudského tela – a Edgley ich systematicky porušoval päť mesiacov.
💪 Tip od Dávida: Tieto príbehy mi vždy pripomínajú jeden princíp, ktorý platí aj pre bežný tréning: telo sa adaptuje na záťaž, ktorú mu dáš. Nie hneď – ale postupne. Vyššie spomenutí ľudia tiež začínali tam, kde začínajú všetci. Rozdiel je v tom, že nevzdali sa v momente, keď to bolo ťažké.
Čo nám tieto príbehy hovoria o každom z nás
Veda dlhodobo pracovala s modelmi ľudskej výdrže ako s pevnými limitmi. Maximálna spotreba kyslíka. Maximálna svalová sila. Maximálna tolerancia bolesti a chladu.
A potom prídu Wim Hof, Dean Karnazes, Eliud Kipchoge a tibetskí mnísi – a ukážu, že niektoré zdanlivo pevné limity sú v skutočnosti nastaviteľné. Nie pre každého, nie bez rokov prípravy – ale sú nastaviteľné.
Čo to znamená pre teba? Nie to, že by si mala liezť El Capitan bez lana. Ale možno to, že limit, ktorý si si nastavila – tréning, ktorý si označila za príliš ťažký, zmena, ktorú si označila za nemožnú – nie je taký pevný, ako sa zdá.
Telo vie viac, ako mu hovoríme. Niekedy mu treba len dať príležitosť to ukázať. 💜
Ak ťa inšpirujú príbehy o premene a chceš sa pozrieť, čo dokáže tvoje telo, keď mu dáš správne podmienky, prečítaj si aj Atómové návyky - malé zmeny s veľkým dopadom alebo Ako správne dýchať? Návod na zdravé dýchanie každý deň. A ak ťa zaujíma, ako pohyb skutočne pomáha pri chudnutí, pozri si aj Regenerácia po cvičení: Prečo je rovnako dôležitá ako samotný tréning?.
